čerstvá káva  O kaviarňach Všeobecne Un´espresso por favor, alebo ako sa kávičkuje
|
|
Un´espresso por favor, alebo ako sa kávičkuje |
|
|
|
„Dobrý deň, jedno presso prosím.“ „Malé, stredné, alebo veľké?“ „Veľké!!!“ „ Vypijete ho tu, alebo to chcete so sebou?“ „So sebou.“ Pár sekúnd po odohranom dialógu vychádza z tejto kaviarne osoba ovešaná nákupnými taškami a v pravej ruke si drží pollitrový papierový pohár. Priloží si ho k ústam a cez šikovný plastový uzáver s malou dierkou si elegantne odpije zo svojej kávy. Tak tomu hovorím vychutnávanie.
Bohužiaľ, tento obraz u nás vidieť stále častejšie. Síce sme ešte nedospeli k americkému štýlu, no nastúpený trend je jasný. Ak patríte medzi tých, čo si dokážu kávičku skutočne vychutnať v príjemnom prostredí s príjemnými ľuďmi, gratulujem, zrejmä ste objavili jej pravé čaro. Ale objavili ste ho naozaj? Dá sa to? U nás na Slovensku? Úprimne povedané, ani nie. Česť výnimkám, ktoré sa nájdu, ale drvivá väčšina našich kaviarní je na míle vzdialená tomu, aby dokázala naplno využiť celý potenciál tohoto čarovného nápoja. Ak si myslíte, že hovorím o chuti, tak máte pravdu len čiastočne. Chuť je iba jedna zložka celého pôžitku, ktorý nám môže káva dopriať. Chuť je len jeden z piatich ľudských zmyslov. A dobrá káva v dobrej kaviarni by mala opojiť všetky vaše zmysly. Už sa vám to stalo? Už sa vám stalo, že ste odchádzali z kaviarne s dokonalým pôžitkom? Mne sa to stalo...ale len raz. Len raz to bolo dokonalé. To si však nechám ako perličku na záver. Ešte predtým prejdem k národu, kde je káva súčasťou životného štýlu, kde káva nie je len nápojom na povzbudenie, ale sama o sebe určitou kultúrou. Tento národ dal svetu nápoj vskutku kráľovský – espresso. Skutočné espresso. Nie také, aké je zaužívané u nás, vo veľkých šálkach len aby Slovák nešomral, že keď už si zaplatil, tak chce kávy čo najviac. To pravé espresso je pôžitok z arómy, výnimočnej chuti a jedinečného príbehu každého kávového zrna koncentrovaný v maličkej šáločke. Pravé Talianske. Taliani si vedia kávu vychutnať. Veď, čo by to boli za raňajky, keby chýbalo sladké pečivo, croissant a kapučíno. Poludňajšia siesta sa nezaobíde bez pokojného posedenia pri kalíšku epressa. A pri ňom dokážu stráviť pre nás nezvykle dlhú dobu. To sú Taliani. Nepotrebujú sa, predsa, ponáhľať. Takže nečakajte, že vám naservírujú vašu kávu rekordne rýchlo. Naopak, skôr vás napadne otázka: „Nezabudol s tou kávou na mňa?“ Nie nezabudol. Potrebuje sa jej venovať a to chce svoj čas. Až potom pochopíte, že na výsledný efekt sa oplatilo čakať. Pridajte si k tomu predstavu slnečného dňa v malom talianskom mestečku, vystavanom na kopci, popretkávanom tými najužšími uličkami medzi kamennými múrmi starých domov. Malé námestie s neodmysliteľným kostolom a tam niekde sedíte vy. V pravej talianskej kaviarni. Pekná predstava, nie? Tak a teraz by som sa vrátil k môjmu spomínanému dokonalému zážitku. Nebolo to však v Taliansku, ale v krajine, kde ľuďom tiež koluje horúca krv v žilách, v Španielsku. Presnejšie na Mallorce v mestečku Pollenca. Bol slnečný februárový deň, vetrík pofukoval len mierne a teplota sa pohybovala okolo príjemnej hodnoty dvadsať stupňov. Malé námestíčko bolo netypické tým, že bolo schodovité. Schody ďalej pokračovali úzkou uličkou a pri pohľade na ne mal človek pocit, že sa dotýkajú neba. Na námestí boli ešte mierne, nízke a dostatočne široké na to, aby sa tam zmestili stoly so stoličkami, ktoré patrili trom priľahlým kaviarňam. Bolo to lákadlo, ktorému sme nedokázali, spolu s kamarátom, odolať. Vybrali sme si svoju kaviareň a svoj schod. Obslúžila nás mladá, pekná, miestna slečna so zamatovo hnedou tvárou a milým úsmevom. Neskôr sme si už odsrkávali espresso z malých krémových šáločiek. Bolo vynikajúce. Obaja sme sa otočili tvárou k námestiu. Slnko nám svietilo rovno do očí, no neprekážalo nám to. Pohľad na historické centrum bol nádherný. Neboli sme jediní, ktorí si to takto vychutnávali. Zo všetkých ľudí bolo cítiť pohodu. Našťastie ich nebolo priveľa a preto vládlo príjemné ticho, ktoré bolo prebíjané iba vtáčim spevom. V tej chvíli, sediac pri lahodnej a voňavej káve, sme mali pocit, že sa zastavil čas. Na tom mieste čas neexistoval, skutočne nie. Neexistovali tam starosti, neexistovali tam problémy. Boli sme tam len my a pár ľudí, vychutnávali si lahodnú arómu a delikátnu chuť espressa, počúvali vtáčí štebot, kochali sa staručkým námestím, hrialo nás slniečko a tvár hladil mierny vietor. To bolo ono. To bol ten pôžitok pre všetky zmysly. To bol ten plne využitý potenciál kávy, ktorá tvorila pevnú súčasť celej tej atmosféry. To bola tá dokonalosť. Tak sa vás na záver pýtam, máte ešte chuť na „kávu so sebou“, teda pardon, coffe to go? Ja určite nie. A dúfam, že ani vy. Zastavte sa, nájdite si svoje miesto, kde neexistuje čas a vychutnávajte si svoju kávu...
Ivan Viglaský |
|
|
